vysoké Tatry si zhlboka vydýchli po niekoľkomesačnom drastickom letnom nápore návštevníkov najrôznejšieho razenia, a tak je dobre si pripomenúť aj niečo pozitívneho, napríklad, že v nich, ak máme trochu šťastia, je ešte stále možné stretnúť Tatranca Antona Mareca, ktorý prešiel všetkým, čo naše veľhory robí krásnymi i ťažkými. Bol nosič, chatár, horolezec a horský záchranca, lyžiarsky inštruktor a neviem čo ešte, ale hlavne spisovateľ.
Je žijúcou encyklopédiou dejín tohto regiónu, ale nemenej zaujímavé sú jeho novely a poviedky. Nie som literárny kritik, môžem len povedať, že vás väčšinou s mimoriadnou ľahkosťou vtiahne do príbehu. Bez zbytočného sentimentu, pátosu a rozvláčnosti píše nie o veciach, ale o vzťahoch.
Jeho hrdinovia, alebo možno antihrdinovia, sú bežní obyvatelia tatranských osád a vysokohorských chát so svojimi starosťami a radosťami v neuveriteľne tvrdej drine, ktorá je samozrejmou súčasťou ich práce, obnaženej až na dreň pri zápase o prežitie. Nie vždy, ba ani nie vo väčšine, je to zápas úspešný. Veľmi často sa pozerá priamo do tváre smrti. Možno preto majú jeho knihy, zbierky poviedok a novely z doby pred 89. rokom takú integritu (napr. Stopy túlavej zveri; Na Solisko hviezdy nepadajú; Dlhé sú tiene okamihov; a iné).
„A na pozadí príbehov jeho postáv, nechcem povedať, že malých príbehov, sa odhaľuje nedávna i súčasná história tejto krajiny ako v zrkadle.“
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.