vyrastal som na petržalskom sídlisku, mám takzvaný robotnícky pôvod. Prvé auto sme mali po 20 rokoch šetrenia, more som ako dieťa videl raz pri bulharskej Varne, do jaslí som musel už v šiestich mesiacoch, lebo obaja rodičia museli pracovať, aby sme prežili a tuzexovú plechovku Coca Coly sme s bratom mali v izbe za relikviu.
Bola to doba komunistickej nespravodlivosti, neslobody a všeobecného materiálneho nedostatku, v ktorej navyše nad rodinou víťazil záujem proletariátu, čo bol krycí názov pre husákovskú kliku. A predsa pri pohľade dozadu necítim problém našej rodiny v režime, ostnatých drôtoch ani v radoch na vianočné banány, ale v slabom chápaní dôležitosti života v pravde a v nedostatočnom umení vzťahov.
„Mal som dobré detstvo a veľmi starostlivých rodičov, no ak mi niečo chýbalo, neboli to štátne podpory.“
Myslím na to vždy, keď sa v parlamente, na námestiach a v médiách pretekajú v tom, ako má štát pomáhať rodinám a ako v tom zlyháva. Nie som proti zmysluplným rodinným dávkam, dlhšiu materskú dovolenku považujem za náš dlh voči deťom, a aj podporu nájomných bytov pre mladých či ich výhodnejšie pôžičky viem oceniť. Ale neviem sa zbaviť dojmu, že nič z toho nie je základný problém našich rodín.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.