možnosť, že SaS sa prepadne až kamsi do blízkosti čiary ponoru, je po úplnom spracovaní komplexných informácií z „vyhladzovacej“ vojny vo vedení strany reálnejšia než fikcia aj preto, že už tých čerstvých šesť a pol percenta je výsledkom dlhodobejšieho trendu.
Skutočnosť, že začiatok tohto prepadávania od dvojciferných čísel k „boju o záchranu“ sa kryje s prvými kuloárno-mediálnymi únikmi o ambíciách Galka, ohrozujúcich pozíciu Sulíka, netreba preceňovať. Skôr je zrejmá súvislosť s odlevom voličov k PS/Spolu, v čom okrem Focusu má zhodu aj veľká väčšina analytikov.
Napriek viac-menej ideologickým počiatkom sporu je dnes fakticky isté, že najzhubnejším nádorom je vojna väčšiny vedenia s predsedom. Vojna, ktorej neprístojnosť umocňuje skutočnosť, že v normálnych stranách je také dačo nepredstaviteľné – zvlášť pred štartom volebnej kampane. A to navyše takej, o ktorej sama SaS hovorí, že povedie k najvýznamnejším voľbám od roka 1998.
„Vyťahovať vo volebnom roku nezhody v stranách je pokusom o samovraždu.“
Vojna – a nič jemnejšieho – je správny výraz, keďže fatalita celej akcie siaha až na „preferenčnú bezpečnosť“ nielen SaS, ale de facto celej protificovskej alternatívy. Jej združená sila totiž aj v septembri potvrdzuje nemožnosť postaviť vládyschopnú zostavu bez Kollárovej strany. Napriek súhlasu s Andrejom Kiskom, že Sme rodina je lepšia voľba ako Smer – čo sa dá oprieť najmä o argument ukradnutého štátu – už len možnosť blízkeho vzťahu s konšpiračnou stranou, ktorej európskou „rodinou“ sú Salvini, AfD a spol., je vysoko sporná.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.