Komentár Petra Schutza: Rozdeľujúca symbolika Grety

mimo nových prísľubov, ktoré sú v kontexte prijatých zanedbateľné, nezašla konferencia o nič ďalej než tá predchádzajúca v Paríži 2015. A veru nepomohla ani Greta.

Princípom, na ktorom sa vojna s uhlíkom vedie, zostávajú i naďalej dlhodobé a dobrovoľné záväzky jednotlivých krajín, určené v absolútne prevažujúcej miere politikom, ktorí budú pri moci o 10, 20 či 30 rokov, pričom ich kontrolovateľnosť – trebárs sankciami za neplnenie – je nulová. Predstava, že toto môže fungovať, je vo svete decentralizovanom na dve stovky suverénnych štátov úplne utopická. Už len preto, že „klimatické vedomie“ je ako-tak rozšírené v Európe, Austrálii a Severnej Amerike. 

Keby sa s tým istým posolstvom postavili Greta či Guterres pred publikum v Pekingu, Dillí či kdekoľvek v Afrike, bolo by to trochu dramatickejšie... Napríklad čínska spoločenská zmluva – opustenie politického rozmeru života a poslušnosť výmenou za zaopatrenie štátu – nemá trhliny, cez ktoré by si pustila na telo filozofiu obety za planétu. Demonštrácie najmladšej generácie, pochodujúcej takmer v každom kúte zemegule, sú isto impresívne, dokonca nevídané. Fotografiou celospoločenských preferencií, nálad a hodnôt však Fridays for future nie sú.

„Vízia, akú predstavila Greta, si žiada globálnu autokraciu s jedným rozhodovacím centrom, ktorému sa neodvráva.“

Greta a spol. v princípe – v princípe trikrát podčiarknuté – nežiadajú nič svetoborné či revolučné. Niet asi normálneho človeka, ktorý by si neželal menej znečisťované ovzdušie, znižovanie emisií či nástup šetrnejších technológií. 

Problém hlavného prúdu klimatického hnutia je však v tom, že na svoju argumentačnú maximu – vedu – sa obracajú iba vtedy, ak im akýsi údaj či výsledok sedí do ideologického „puzzle“. Vedu až tak nehľadajú za banálnou pravdou, že kľúčom k adaptácii na klimatickú budúcnosť sú technologické inovácie, najmä v energetike. 

Uhlíkovú daň, čo je rozumná vec, ešte nenamietajú, ale o potrebe vyšších výdavkov na výskum a vývoj „zelených“ energií mlčia. Nepáči sa im ani to, že ide ruka v ruke s hospodárskym rastom, ktorý – ako srší nielen z Gretiných výrokov – je tá najväčšia žaba na prameni akejsi ekologisticko-morálnej transformácie spoločnosti.