harmonická silueta Řípu má svoj upokojujúci pôvab. Preto sa tak často objavuje vo výpočte českých symbolov a za každého režimu sa hodí pre národné púte. Je to kopec nízky, pre každého zvládnuteľný. Ale že by sa k nemu chcel človek vracať stále?
V tomto zmysle Karel Gott stelesňoval nenáročnú ľúbivosť a romantickú lyriku, v jednom rozhovore označil za najväčšiu radosť, keď dostane publikum „až do meditatívnej polohy, v ktorej sa prenesú do fiktívneho sveta príjemných pocitov“. Obdivoval šarm medzivojnovej hviezdy Oldřicha Nového, ktorý nikdy nevypadne z uhladenej roly.
Pritom aj kritici uznávajú jeho autentickú energickosť zo 60. rokov (Oči má snehom zaviate, Trezor alebo Lady Carneval). Jiří Suchý, ktorý z elektrikárskeho učňa urobil vtedajšiu hviezdu divadla Semafor, spomína, že Gott sa až po rokoch priznal, ako mu niektoré z pridelených piesní liezli na nervy, trebárs country paródia Zdvorilý Woody: „Bol však taký profesionál, že kým bol v angažmáne, tak splnil všetko, čo sa od neho čakalo.“
„Andrej Babiš, premiér lacnosti, navrhol usporiadať štátny pohreb aj s pohrebom v Katedrále svätého Víta. Gottova rodina prejavila väčší vkus.“
Vysoký stupeň tvárnosti sa môže ľahko zmeniť na konformizmus. Preto sa často a zlomyseľne cituje hodnotenie Milana Kunderu z Knihy smíchu a zapomnění o začiatku normalizácie, keď Gott emigroval a rýchlo sa vrátil – so zárukami priamo od Husáka: „Reprezentoval hudbu bez pamäti (...). Prezident zabudnutia a idiot hudby patrili k sebe. Pracovali na rovnakom diele. My pomôžeme vám, vy pomôžete nám. Nemohli jeden bez druhého byť.“
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.