na koncerte sme už s Altou nestihli Živé kvety, prišli sme až na začiatok Longitalu. Kubo Kratochvíl nám povedal, že sa nič nestalo, lebo v Klube pod lampou budú prezentovať nové cédečko Salto na rozlúčku – a Lucia Piussi nám sľúbila, že budeme mať stoličku. Chvíľu sme s ňou a s Petrom Bálikom pokecali, pomotali sa s Ivanom Štrpkom, Jakubom Ursinym a povedali pár slov Oliverovi Rehákovi. Bol to pekný rockový večierok.
Dňa 5. októbra sme sa teda vydali do Klubu pod lampou. Sedeli sme v prezidentskej lóži, pri stene na drevenej lavici, za čo ďakujeme Lucii a rodine Kratochvílovcov. A potom sme už šli v rytme dychu kapely a svojho dychu. Kapela sa vlnila a vlnil sa celý klub, všetci sme sa tak trochu vznášali vo vzduchu. Živé kvety dnes hrajú lepšie ako kedykoľvek predtým, presne frázujú, Dežo by mal z nich radosť. Texty Lucie Piussi sú priamočiare a adepti poetiky nad nimi ohŕňajú nosmi, no na rozdiel od jazyka politikov, ktorí svojimi slovami zavádzajú, Živé kvety im v tom zavadzajú. A niekedy v nich zaiskrí metafora ako v piesni Gejza: „Si kôň, čo tančí, keď je pod nulou. S očami temnými, s hodvábnou papuľou... “ Sú to piesne slobodných ľudí, ktorí vedia, že nie farba pleti a rasa, ale sloboda tvorí ich identitu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.