tým, že Trump Erdoganovi telefonicky schválil intervenciu, urobil zatiaľ najdlhší krok na ceste k úplnému znevierohodneniu demokratickej superveľmoci – a tiež k nacionálnemu izolacionizmu, čo je jeho ideologickým kompasom.
Neskoršie „tančeky“ prezidenta, Pentagónu i Pompea, akože oni to až tak nemysleli a turecký útok nepodporujú, sú cynizmom. Trumpom stiahnutí vojaci, ktorí fungovali v oblasti ako koordinátori, tam boli práve preto, aby si Turci proti kurdskej kváziautonómii nič nedovolili. To bol záväzok ešte Obamu – za pomoc vo vojne s IS, kde Kurdi v pozemných bojoch s islamistami obetovali na rozdiel od Ameriky a Európy 11-tisíc životov, dostali ochranu pred Turkami.
Výraz zrada je slabé slovo. Trump neprejavil najmenšiu zábranu, aby hodil cez palubu spojenca. Pričom jeho výrok, že „Kurdi nás tiež nepodporili pri vylodení v Normandii, a proti IS nám pomáhali vo svojom záujme...“, sa bude vynímať v každej zbierke najabsurdnejších „trumpovín“. Ex post vyhrážky Erdoganovi, že „ak to urobí neprimeraným spôsobom, zničí tureckú ekonomiku“, respektíve „ak to Turecko neurobí najhumánnejšie, uvalí naň viac ako sankcie“, nič neznamenajú. Ešte aj keby hrozbu myslel vážne, hoci sú dôvody pochybovať („Turecko je dôležitá krajina, obchodný partner a člen NATO“), tak Trump vlastne hovorí, že jemnejšími spôsobmi vyháňať Kurdov Turci môžu...
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.