podľa mnohých analytikov sú obavy Erdogana z kurdského terorizmu a jeho šírenia do východných enkláv Turecka čiastočne opodstatnené. No „riešenie“ vojenskou inváziou je absolútne neprimerané a v rozpore so záujmom tureckých spojencov v NATO.
Lebo pravda je taká, že vplyv krajiny s druhou najpočetnejšou armádou je v NATO dosť veľký, aby cestou medzinárodnej diplomacie (predovšetkým spolu s USA) dosiahol Erdogan pacifikáciu kurdských milícií, ktorých časť ozaj vyznáva extrémne ľavicové ideológie. A to omnoho prijateľnejším a jednoduchším spôsobom.
„Paša“ z Istanbulu je však, najneskôr od pokusu o puč v lete 2016, jeden z najradikálnejších, najautoritatívnejších a najagresívnejších svetových lídrov, aký si na zahraničnopolitickom kolbišti hojí rany z domácich poklesov rastu, kúpyschopnosti a hodnoty meny, ako aj zvyšovania nezamestnanosti. Za to všetko dnes pripisuje vinu najmä miliónom sýrskych utečencov v Turecku.
„Z rusko-tureckých rokovaní o prímerí s Kurdmi, ktorých k stolu ani nepozvali, vyšla Moskva ako nový „bezpečnostný nárazník“ medzi oboma stranami“
Geostrategicky sa pritom vzďaľuje Západu a zbližuje sa s Ruskom, čo – aj navzdory formálnemu členstvu v NATO – hrozí najväčšou destabilizáciou Európy od konca Sovietskeho zväzu.
Tristnou symbolikou tohto procesu sú ruské tanky preháňajúce sa po hraničnom, ťažko skúšanom, meste Kobani. Neohlasujú nič menšie ako to, že jediná demokratická superveľmoc rezignuje na rolu strážcu a obhajcu liberálneho svetového poriadku, ktorú hrala 70 rokov.
Z rusko-tureckých rokovaní o prímerí s Kurdmi, ktorých k stolu ani nepozvali, vyšla totiž Moskva ako nový „bezpečnostný nárazník“ medzi oboma stranami, čo fakticky znamená najvplyvnejší veľmocenský post v regióne.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.