nejakú chvíľu si držím dospelý odstup, je to len kampaň, hovorím si, a nenechávam sa rušiť pri obhliadkach na môj budúci film. Keď si však prečítam z učebnice náboženstva pre ôsmakov, že rovnosť žien a mužov, antikoncepcia či umelé oplodnenie sú kultúrou smrti, ktorej cieľom je hmotný blahobyt a nezdravý individualizmus – niečo vo mne vybuchne. Je to frustrácia či zúfalstvo?
Ja nie som nijaká nacionalistka a pol života sídlim v Prahe, Slovensko však nikdy neprestane byť mojou krajinou, za ktorú cítim zodpovednosť. Najmä keď sa mi pred očami vynára tento smutný obraz.
„Musím niečo urobiť a do volieb je ešte ďaleko.“
Akoby niekto krútil hodinkami smerom späť. Fašismus, rasizmus, a rétorika ako v časoch inkvizície. Kedy sa to stalo? Nemali sme sa náhodou minulý rok po vražde novinára všetci prebudiť? Či to už opäť spíme?
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.