chcel som sa len trochu prejsť s mojou „psicou“ Aurou, a tak ma zarazilo, že iný dobrý muž odo mňa hneď vzápätí pýtal ďalšie peniaze za vstup do národného parku. Pokiaľ viem, kedysi sa vyberalo vstupné priamo v ústí roklín a vždy som rád zaplatil, lebo to malo logiku. Neviem, či si viete predstaviť psa na rebríkoch v nejakej rokline, ja nie, tak som sa vzpriečil. Za prechádzku po lesnej ceste platiť nebudem. Končila sa mu služba, kývol nado mnou rukou.
Krásne jesenné farby mi rýchlo vrátili dobrú náladu. Popri ceste boli kmene spílených stromov. Je to aj hospodársky les, asi to tak má byť. Prišiel som do cieľa. To miesto bolo kedysi duchovným centrom a stále to z tých múrov vyžaruje. Bol som prekvapený, koľko ľudí som stretol.
Okolo nás opatrne schádzalo záchranárske vozidlo. Škoda, že sa ten idealizmus červených svetrov trochu pokazil tým pripoistením pre prípad núdze a ich pomoci. Ale aj za to vďaka, že sú stále pripravení, títo obetaví profesionáli, aby pomohli, hoci aj s nasadením života. Kto má pochybnosť, nech sa zastaví s modlitbičkou pri pamätníku so zlomenou vrtuľou záchranárskeho vrtuľníka. Na ťažšie túry sa aj ja poisťujem. A možno to ináč ani nejde.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.