do poslednej chvíle som si myslela, že pôjdem na noc a do zlého počasia do Tatier sama, no potom som si spomenula na kamaráta horolezca, ktorý sa špecifikuje na zlé počasie až tak, že odmieta chodiť v peknom. Bola to správna voľba. Keď sme sa driapali na prostredný hrot, mrzlo a ja som si necítila prsty na lane. Bola som však dokonale šťastná, lebo som prvýkrát v živote liezla. Potom nás zahalili mraky a museli sme dolu… no nedalo nám to a na chodníku sme sa zvrtli a vybehli na Terinu na obed.
Nebol tam takmer nik a šošovicová chutila ako po týždennom pôste. Tatry v zlom počasí na jeseň. Keď kopce fajčia viac než ja, cítim ich silu omnoho viac, než keď sú zaliate slnečnými lúčmi. Keď sú chodníky oslobodené od ponožiek v sandáloch a od neónových svetríkov, keď sa chatári majú čas s vami aj porozprávať, pretože nemusia náhle riediť guláš vodou pre akútny nával ľudí, keď okolo chodníkov nesmrdia výkaly, keď v dolinách nehulákajú davy.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.