prečo niektorí vnímajú Dušičky, t.j. Pamiatku zosnulých, ako traumu, je pochopiteľné. Jediná istota nášho života je totiž smrť. Pre mnohých je smrť iba prechodom zo života do života. Zo života časného do života večného. Istota, že sa pretvoríme z časného putovania na zemi, kde sme všetci na návšteve, na večnosť. Práve večnosť, respektíve prechod z časnosti do večnosti, môže byť traumou pre tých, ktorí sa na základe dokonalej znalosti svojho života a stavu svojej duše oprávnene obávajú stavu po smrti.
Myšlienka na posmrtný život či smrť naskytuje totiž dve možnosti, a to aj u tých, ktorí v posmrtný život či smrť neveria. Musia však pripustiť, že ak sa predsa mýlia, bez ohľadu na to, či to navonok pripustia či nie, majú dve možnosti:
1. alebo sa môj časný život pretvorí na život večný,
2. alebo sa pretvorí na večnú smrť.
„Dušičková trauma“ je preto akútna u tých, ktorí vo svedomí cítia, že pochybili, a radšej nechcú myslieť na posledný súd, neveria vo večnú spravodlivosť, neveria v odpustenie alebo v cestu späť.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.