spomienka na november ʼ89 ma vždy nachádza ako 11-ročného chlapca pred čiernobielym televízorom, ktorý so mnou pozerajú rodičia. Sú dojatí, lebo učiteľka, ktorá pre vieru v Boha musela po šiestich rokoch prestať učiť, a zootechnik, ktorému sa na JRD kdekto vozil po chrbte, vedia, čo sa práve rúca.
Ja všetko naplno pochopím až neskôr. Ale tú atmosféru, ten nový pohľad na skutočnosť, to vedomie, že teror a klamstvo sa nedá udržať donekonečna, mám hlboko zapísané v duši. Dodnes viem, ako zázračne som vtedy vnímal ľudskú blízkosť, najprv cez obrazovku a potom aj osobne, keď som bol na levickom námestí recitovať z pódia a na klope nového kostolného saka ma hrial odznak Václava Havla aj pápeža Jána Pavla II. Neskôr prišli ešte iné dni. Napríklad keď sme so spolubratmi študentmi v roku 2002 oslavovali v uliciach Bratislavy hokejový titul majstrov sveta. Vtedy sme tiež spontánne spievali a držali sa za ruky, ale už nikdy mi do srdca nevstúpila taká svieža, nežná a zázračná revolučná nálada, ako v novembri ʼ89. Klasik to už šesť rokov predtým vybásnil ústami Mariky Gombitovej, keď napísal: „Cez plece tričko, na ňom veľký otáznik. Mať v sebe náskok bežca, bežca po hradských. Mať šancu tam, kam sám chceš, ísť, mať šancu tam, kam sám chceš, ísť. Mať dobrý kurz a zásobu snov a dievča s krásnou odvahou. Mať v teniskách ľahkosť a v slnku cieľ, kto by ti nádej závidel? Veď slnko môže každý nájsť, do jeho výšky v sebe rásť, stále rásť, stále rásť, stále rásť.“
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.