to predčasniatko je takou nebeskou rosou. Prinúti rodinu spomaliť, hľadať iné riešenia. Mať doma predčasniatko je, akoby prišli Vianoce v októbri. Síce viete, že prichádzajú, ale ešte nie ste pripravení – ani mentálne, ani fyzicky, ani darčeky ste nekúpili. Prišli sviatky a vy viete, že ešte nenastal čas, že je to síce radosť, ale trochu aj sklamanie, lebo nie ste pripravení. A tak isto nie je pripravené vaše okolie. Pri tom dieťati budete mať dlho pocit, že ešte stále nenadišiel ten správny čas, že stále akoby mešká – s jedením, s učením, s pochopením, so sústredením.
Pred pár dňami som mala možnosť rozprávať sa s mužom, ktorý bol počas Sviečkovej manifestácie v roku 1988 vo väzení. Pýtal sa ma na moje spomienky a ja na jeho. Ja som si pamätala Angeliku v telke, plný kostol v piatok na dedine. On vypočúvaciu celu a nervozitu svojich väzniteľov. Ja dieťa, on zrelý muž.
„Dobročinnosť a láska k blížnym má svoj neutíchajúci rozmer.“
Výnimočnosť dňa, ktorý sa vám usadí niekde v zadnej zásuvke vašej hlavy a nemusíte na to ani myslieť. Niekto vám len položí otázku a tá zásuvka sa zrazu sama otvorí a vy viete, že práve tá spomienka tam je. Obidvaja sme si hovorili, že to bol ten správny čas. Duchovne dozrel čas na niektoré veci.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.