pamätám si, ako som trinásťročná behala v rastafariánskej čapici po škole, študovala všetky možné svetové náboženstvá, potom neskôr koketovala s myšlienkou štúdia teológie, a či už to za mňa vyriešil Nepál a budhizmus, alebo vek a lenivosť, pravda je, že sa mi už hľadať nechce.
Mám 37 rokov, som v Káthmandu, môj šesťročný syn ešte spí a ja sa motám včasne ráno okolo najväčšej nepálskej budhistickej stúpy spolu so stovkami Tibeťanov a mníchov, ktorí robia svoje ranné kolečko. Kóra. Obchádzanie svätého objektu, najlepšie trikrát, úplne najlepšie 108-krát.
„Veľmi špeciálny deň, iba jeden v roku, keď sa prednáša modlitba za svetový mier a šťastie.“
Idem si, občas roztočím modlitebné valčeky, prerážam dym z malého himalájskeho ihličnanu, ktorý ráno a večer v čase modlitieb budhisti pália, a stretám staručkého mnícha, ktorý má na krku spleť drevených korálikov – mala – akýsi budhistický „ruženec“ so 108 guľôčkami. Oslobodím ho od dvoch za smiešne peniaze a okrem korálikov dostávam aj krásny úsmev.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.