zhodou okolností som bol v roku 1990 ako prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave dozorujúcim prokurátorom vo veci preverovania podozrenia zo spáchania trestného činu podpory a propagácie fašizmu a podobného hnutia. Mali sa ho dopustiť účastníci spomienkovej akcie v Bánovciach nad Bebravou tým, že v roku 1990 ako bývalí študenti, myslím, strednej školy, odhalili na budove ich bývalej školy pamätnú tabuľu, ktorá obsahovala konštatovanie, že v tejto škole učil prvý prezident slovenského štátu Jozef Tiso.
Boli tam uvedené aj roky jeho pôsobenia v škole. Z celej vtedajšej ČSFR prišlo na prokuratúru a políciu väčšie množstvo trestných oznámení oznamovateľov, ktorí v postupe bývalých študentov videli propagáciu fašizmu. Vyšetrovateľ po vykonanom preverovaní vec odložil a ja som rozhodoval o sťažnostiach proti rozhodnutiu vyšetrovateľa.
Vo veci bolo množstvo kvalifikovaných trestných oznámení a následne sťažností vrátane sťažností vysokoškolských učiteľov z Právnickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe.
Stotožnil som sa vtedy s názorom vyšetrovateľa, že napriek spornému obsahu textu na pamätnej tabuli nemožno považovať konanie bývalých študentov školy, v roku 1990 už seniorov v pokročilom veku, za propagáciu fašizmu.
Dnes iba ťažko priblížim kontext doby z roku 1990, no v tom čase pretrvával spred novembra 1989 absolútne vyhranený negatívny postoj k akejkoľvek verejnej spomienke mena Tiso. Osobne som ho považoval za vojnového zločinca a tento názor som doposiaľ nezmenil.
Napriek vtedajšiemu nesúhlasnému stanovisku veľkého množstva politikov, občanov a asi aj novinárov s postupom orgánov činných v trestnom konaní sa nikto neznížil k osobným invektívam a útokom na vyšetrovateľa a prokurátora. No veľkú „popularitu“ mi to neprinieslo.
nepripusťme, aby sa opakoval prípad prokurátora Špirka
Myslím si, aj vzhľadom na moju skúsenosť z roku 1990, že každý prokurátor musí byť pripravený na situácie, aké dnes zažíva práve prokurátor Tomáš Honz. Prokurátor, ako otrok zákona, musí robiť rozhodnutia, ku ktorým ho núti zákon, a to bez ohľadu na názor politikov, novinárov, oznamovateľov trestnej činnosti a, samozrejme, podozrivých.
To jednoducho patrí k tomuto povolaniu a je preto správne, že verbálne napádaný prokurátor nemíňa svoju energiu na vyviňovanie sa z absurdných obvinení. Povolanie prokurátora totiž obvykle prináša viac nepriateľov ako priateľov. Najviac vtedy, keď sa rozhodnutia prokurátora týkajú osôb s verejnou popularitou alebo reálnym vplyvom na činnosť štátnych orgánov alebo dokonca orgánov činných v trestnom konaní.
Zastávam názor, že invektívy osobného charakteru na prokurátora Honza nie je vhodné a ani potrebné komentovať a hodnotiť. Prokuratúra by, pochopiteľne, mala reagovať iba v prípade, ak by sa obsah vyjadrení dostal do rozporu so spoločenským záujmom chráneným Trestným zákonom alebo ak by išlo o podozrenie z priestupku.
Verím, že vedenie generálnej prokuratúry a úradu špeciálnej prokuratúry vyjadrili Tomášovi Honzovi plnú podporu pri plnení si povinností vyplývajúcich mu zo zákona. Takúto podporu asi nie je potrebné prezentovať verejne. Možno však, že práve táto trestná vec vzhľadom na útoky osobného charakteru je tou trestnou vecou, v ktorej by dotknutý prokurátor, ale aj značná časť slovenskej spoločnosti očakávali slová verejnej profesijnej podpory od samosprávy prokurátorov.
Mám totiž obavu, že ak budú rôzne verbálne útoky na prokurátora Honza úspešné a na ich základe bude trestné stíhanie politicky zlikvidované alebo ak bude on, ako prokurátor, od trestnej veci docenta Fica odstavený, jeho kolegovia môžu mať v budúcnosti obavy konať v politicky exponovaných trestných veciach. Myslím si, že by sme ako občania už viac nemali pripustiť, aby sa zopakoval prípad prokurátora Špirka z nedávnej minulosti, ktorý bol profesijne likvidovaný pre svoju prácu v politicky exponovanej trestnej veci. Cítim, že niektoré útoky na prokurátora Honza môžu byť práve prípravou na už odskúšaný postup.
Samozrejme, že si ctím prezumpciu neviny – o tom, či sa docent Fico dopustil trestného činu, môže rozhodnúť iba súd.
Vyjadrím však svoj názor, ktorý, samozrejme, nemusí byť správny. Vytváral som si ho postupne pri mojej práci súvisiacej so zastupovaním našich občanov, ktorým slovenské štátne orgány tvrdo zasahovali a doposiaľ zasahujú do ich základných ľudských práv a slobôd.
k protiprávnemu konaniu docenta Fica
Myslím si, že docent Fico zastával od roku 2006 až doposiaľ rôzne hodnotové pozície, a to vždy podľa jeho aktuálnych politických potrieb, respektíve potrieb jeho okolia. V čase, keď spolu s Jánom Slotom a Vladimírom Mečiarom vytvorili vládnu koalíciu, bol nacionalisticky najviac umiernený prekvapivo Mečiar a nie v Európe rešpektovaný Robert Fico, ktorý začal so Slotom bojovať o rovnakého voliča. Nastalo tak obdobie slovenského primitívneho nacionalizmu, ktorý sa ukazoval predovšetkým v eskalácii slovensko-maďarského napätia. Táto eskalácia sa, pochopiteľne, najviac dotýkala menšiny, ktorú tvoria naši spoluobčania maďarskej národnosti.
Práve v tomto kontexte som vnímal aj prípad zbitej študentky Hedvigy Malinovej, ktorú vyštvali zo Slovenska tupý nacionalizmus a protimaďarská hystéria, rozpútané politikmi. Toto všetko za asistencie prokuratúry pod vedením doktora Trnku a polície, ktorí vyslovene prostituovali s vtedajšou vládnou mocou. Hedviga bola dokonca označená za osobu, ktorej prípad mal povaliť slovenskú vládu.
Úprimne povedané, často so stiahnutým žalúdkom a pocitom hanby za nás Slovákov som v tom čase počúval útoky docenta Fica a doktora Kaliňáka, ale aj niektorých vtedajších opozičných politikov a novinárov na Hedvigu alebo protimaďarské vyjadrenia zneisťujúce našich spoluobčanov maďarskej národnosti.
Ide o obdobie histórie Slovenska, podľa mňa s najväčším slovensko-maďarským napätím, za ktoré nesie plnú politickú zodpovednosť docent Fico. Bol to predsa on, kto opäť politicky „zlegalizoval“ Mečiarovo HZDS a s pochopením sledoval excesy Jána Slotu. Doposiaľ nevieme prečo a v mene koho, vie to asi iba on a jeho najbližšie ekonomické okolie.
Kvalitatívne nová, no výrazne nebezpečnejšia politická situácia začala vznikať potom, ako sa v slovenskom politickom živote začala presadzovať politická strana Mariana Kotlebu. Všetci sme si totiž všimli, ako docent Fico začal bojovať o voličov s fašistickou stranou. Pochopiteľne, vždy inteligentne, podprahovo, no pre mňa čitateľne.
Ja osobne som si dal práve do tohto kontextu vyjadrenia docenta Fica z februára 2014, keď verejne poďakoval policajtom za zásah v Moldave nad Bodvou. Urobil tak desať dní po tom, ako inšpekcia začala trestné stíhanie vo veci nezákonného zásahu, a ešte pred podozrením o údajnom vymyslení si brutality policajného zásahu jeho obeťami. Predpokladám, že i v tomto prípade sa spoľahol na servilnosť slovenských orgánov činných v trestnom konaní. Ani na okamih pri svojich vyjadreniach, bez toho, aby poznal výsledky vyšetrovania, nepochyboval o tom, ako sa rozhodne o zákonnosti brutálneho policajného zásahu proti rómskemu etniku vrátane žien a detí.
Obdobne, ako predtým pri Hedvige, nielenže ako premiér vlády prejudikoval budúci postup orgánov činných v trestnom konaní, ale zároveň ako premiér označil určitú časť občanov Slovenska za neprispôsobivú. Všetci veľmi dobre vedeli a vedia, že toto vyjadrenie smerovalo k rómskemu etniku na Slovensku.
Teraz docent Fico zašiel ešte ďalej, keď svojimi vyjadreniami povýšil seba nad zákon a začal schvaľovať výroky inej osoby, ktoré súdy označili ako protiprávne. Je pre mňa nepochopiteľné, prečo to urobil, prečo nemal rešpekt pred prípadnými trestnoprávnymi konzekvenciami. Reakcia orgánov činných v trestnom konaní bola predvídateľná a nemohla ho prekvapiť.
Ako občania Slovenskej republiky si musíme položiť otázku, kam až pôjde docent Fico svojimi prejavmi nabudúce alebo čo bude v boji o voliča považovať za potrebné. Neviem, no bojím sa toho, že docent Fico už necíti žiadne právne, morálne a etické obmedzenia a neváha sa ani pohrávať s ohňom nenávisti a neznášanlivosti. Pritom jeho vplyv na časť verejnosti je značný a jeho vyjadrenia a medializované postoje pri viacerých udalostiach ohrozujúcich základné ľudské práva a slobody sú podľa mňa spôsobilé časť slovenskej verejnosti radikalizovať. Nemožno zabudnúť ani na skutočnosť, že v prípade nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní pri vyjadreniach docenta Fica by značná časť slovenskej verejnosti mohla začať považovať protiprávne konanie za nepostihnuteľné.
Tu, samozrejme, nie je podstatné, či sa docent Fico považuje za antifašistu, ale aký je obsah jeho verejných prejavov.
Bez ohľadu na výsledok trestného konania vedeného proti docentovi Ficovi slovenská prokuratúra podľa môjho názoru teraz zákonným spôsobom ukázala, že tu je niekto, kto vníma mantinely, za ktoré politici jednoducho nesmú ísť. A to bez ohľadu na ich politickú, mocenskú, finančnú alebo mediálnu silu. Považujem za správne, že to nie je pán docent Fico, kto v našej spoločnosti určuje, čo je a čo nie je trestný čin alebo kedy sa nemajú páchatelia trestnej činnosti trestne stíhať. Mimochodom, tvrdiť, že názory fašistu sú názormi skoro celého slovenského národa, môže iba niekto, kto nepozná skutočné hodnoty slovenského národa, zahráva sa s jeho stabilnou budúcnosťou v spoločnosti moderných európskych národov a postupne sa stáva jeho medzinárodnou hanbou.
Osobne nemám dôveru vo vedenie ministerstva vnútra a ani vo vedenie policajného zboru, pričom nejde iba o akési pocity. Svoj názor som si vytvoril na základe konkrétnych postupov predstaviteľov vedenia ministerstva a polície. Po ére vládnutia Dobroslava Trnku a jeho priateľov som zdržanlivý aj pri prokuratúre. Zároveň považujem za svoju profesijnú povinnosť, aby som napriek predchádzajúcemu konštatovaniu hodnotil postup každého policajta a prokurátora iba na základe jeho konkrétnych postupov a rozhodnutí.
Z tohto pohľadu považujem postup prokurátora Tomáša Honza za správny, dôvodný a predovšetkým predvídateľný. Je správne, že pri svojom postupe nebral ohľad na blížiace sa parlamentné voľby, a tak i na prípadné politické súvislosti spojené s jeho rozhodovaním.
k trestnému stíhaniu Andreja Kisku
Deň po docentovi Ficovi obvinila NAKA aj bývalého prezidenta Andreja Kisku. Informácie o tom, že pre vznesenie obvinenia voči Andrejovi Kiskovi sa rozhodol až tretí vyšetrovateľ v poradí, pochopiteľne nevzbudzuje veľkú dôveru v nezaujatosť orgánov činných v trestnom konaní.
Pozoruhodný je aj fakt, že k jeho obvineniu došlo deň po obvinení docenta Fica. Hoci nemôžeme vylúčiť nič, a teda ani zneužitie polície a prokuratúry, Andrej Kiska bude musieť v prípade zamietnutia jeho sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia vyvrátiť toto obvinenie obhajobou v trestnom konaní.
Verím, že sa mu to podarí. Kisku považujem za zodpovedného politika a tiež verím, že spraví všetko preto, aby sa jeho obvinenie nestalo hlavným politickým argumentom v predvolebnom boji zo strany politikov, ktorí majú priamu zodpovednosť za postupný rozklad právneho štátu. Voľby v roku 2020 môžu mať mimoriadny význam nielen pre našu budúcu zahraničnopolitickú orientáciu, ale aj rozhodujúci význam pre ochranu nášho demokratického zriadenia.
fašisti a ich spojenci sú už dnes hrozbou pre slovenskú demokraciu
Slovenská verejnosť má dnes už viac signálov o tom, že medzi stranami docenta Fica a Mariana Kotlebu môže existovať utajovaná spolupráca. Na jednej strane teda boj o rovnakého voliča, na druhej strane spolupráca, určite sa to nevylučuje. Minimálne sú preukázané viaceré spoločné hlasovania fašistov so Smerom v parlamente, keď to Smer potreboval.
Je zrejmé, že môže existovať prepojenie hlavných politických a ekonomických exponentov z rokov 1994 až 1998 so slovenskými fašistami. Z vyšetrovania vraždy dvoch mladých ľudí vo Veľkej Mači vyplynuli informácie svedčiace o tom, že bývalý riaditeľ Mečiarovej SIS môže mať vplyv na politickú stranu Mariana Kotlebu.
Myslím si dokonca, že informácia vyplývajúca z komunikácie pána Kočnera o možnom ovplyvňovaní rozhodovania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o návrhu generálneho prokurátora týkajúceho sa strany pána Kotlebu je s veľkou pravdepodobnosťou pravdivá.
Vieme, že stav slovenských štátnych orgánov nie je dobrý. Môžeme mať vážnu pochybnosť o tom, či slovenské štátne orgány sú a dlhodobo budú schopné viesť nesmierne namáhavý boj o právny štát a ochranu demokracie.
Je verejne známe, že pri zrode Smeru stáli viaceré osoby, ktoré si základy svojej ekonomickej prosperity vytvorili práve v rokoch 1994 až 1998 a dotvorili si ich následne po nástupe docenta Fica k moci. Nezabúdajme, prosím, na to, ako tieto osoby robili všetko proti tomu, aby sme sa stali súčasťou modernej Európy.
Je dôvod predpokladať, že ak sa budú cítiť ohrození ekonomicky, prípadne trestnoprávne, podporia politicky, finančne, mocensky alebo mediálne akýkoľvek vnútropolitický vývoj a zahraničnopolitickú orientáciu Slovenskej republiky, a to spoločným postupom s kýmkoľvek, teda aj s fašistami. Osud Slovenskej republiky je im totiž podľa môjho názoru ľahostajný, pretože ich ekonomická úroveň im v súčasnosti už umožňuje žiť kdekoľvek na svete. Za budúcnosť Slovenskej republiky a jej obyvateľov necítia akúkoľvek zodpovednosť a Slovensko berú už iba ako ekonomický priestor.
Toto všetko nesmierne zvyšuje politickú bonitu slovenských fašistov a zároveň priamo ohrozuje demokratický vývoj na Slovensku, možno najviac po roku 1989.
Ako občania sa nesmieme báť a musíme nekompromisne bojovať proti akýmkoľvek prejavom fašizmu alebo proti podnecovaniu k národnostnej, rasovej, etnickej nenávisti a neznášanlivosti. Túto povinnosť majú aj všetci demokratickí slovenskí politici, ktorých by v tomto boji malo byť viac počuť. Zároveň sa nesmieme báť podporiť každého, kto tento boj ako policajt, prokurátor alebo sudca vedie. Je to tiež naša povinnosť. Pán kolega Honz, máte moju plnú podporu.
advokát Roman Kvasnica je spolumajiteľ týždenníka .týždeň.
Text bol pôvodne zverejnený v Denníku N.