bol to aj môj prípad – smrť sa v mojej hlave rovnala zlu a ja mám obmedzenú kapacitu pre zlé správy. No keď som si tento rok prvýkrát pomaly začala pripúšťať vedecké správy o masovom vymieraní druhov a ohrozenej planéte vinou človeka – zánik vo mne vzbudzoval každým dňom ťaživejšie množstvo otázok.
To by sa však ešte dalo zahnať ignorantstvom a zahrabaním hlavy do piesku. Potom však začali umierať ľudia okolo mňa. Mladí ľudia. Štyri samovraždy za posledný rok. Pri tej poslednej som už nedokázala odstúpiť. Nevedela som si nahovárať, že ich duše odišli niekam, kde im je lepšie. Modlitbám som prestala veriť.
Smrť bola tu, tesne pri mne. Leskli sa jej zlaté zuby ako v Perinbabe, mne zvieralo hrdlo a žalúdok. Zrazu sa však stalo čosi nečakané. Všetky tieto bolestivé správy a nepríjemná blízkosť vlastnej smrti ma donútili obrátiť sa dovnútra.
„Neponáhľať sa. Nechať sa vystaviť smútku a mať sa rada. Odtiaľ sa už dá odraziť.“
Až v tom momente som si uvedomila, ako dlho som tam nebola. Ako dlho som hľadala odpovede vonku či žila pre budúcnosť a len si plnila povinnosti. Až v tomto momente mi došlo, že Heidegger má pravdu, keď hovorí, že keď si pustíš smrť k sebe, tak ti pomôže prežívať každú prítomnosť autenticky, naozaj. Byť tu a teraz.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.