môžeme sa prevážať z bodu A do bodu B vo vykúrených autách, unikať mrazivej realite, môžeme pracovať na tridsiatom piatom poschodí za neotvoriteľnými oknami, dýchajúc cirkulujúci vzduch. Môžeme vnímať problémy a radosti sveta len cez displej mobilu, lajkovať, hejtovať, komentovať, áno, to všetko môžeme. Nie je to ilegálne ani nemorálne, je to dokonca úplne normálne a väčšinové. No zatvárame sa. Pred všetkým a všetkými.
Keby nám cez tú škáru v starých drevených oknách občas prenikol na kríže ľadový prievan, možno by sme si pomysleli, ako je asi teraz ľuďom bez domova. Keby sme sa neprevážali v pohodlných autách, zrejme by sme vedeli, ako sa žije ľuďom, ktorí musia všade pešo. Áno, aj takí sú. Takí, ktorí nemajú ani na MHD. Azda by sme stretli podobné duše s podobnými osudmi a vnútornými rozbrojmi, ako sú tie naše, akurát zaodetých v nemoderných podedených veciach, prípadne by sme spoznali nové modely z čínskych trhovísk, videli im ovísať párajúce sa nitky na švoch a zatekajúci posolený cestný maglajz do sieťoviny v kvázi nike teniskách. Možno by nám potom napadlo nevyhodiť minuloročné topánky.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.