príbeh Jaroslava Kuberu má viac vrstiev, z ktorých najpovrchnejšími boli jeho šaškovanie a preháňanie, hlavne boj za slobodu fajčenia a podpichovanie feministiek. Popravde, rád sa správal ako vzdialený strýko, ktorý na každom rodinnom stretnutí rozpráva viac či menej vtipné gazdovské múdrosti (medzi tie lepšie patrí jeho bonmot o vlastných nerestiach: „Káva cievy rozťahuje a cigarety ich sťahujú. Takže cievy sú neustále v pohybe, a to im robí dobre!“). Keď po jeho smrti vyjadrovali smútok úplne všetci, od novinárov cez vládu až po prezidenta Zemana a komunistov, dalo by sa to vysvetliť aj menej lichotivo: že večne žartujúci politik nikomu neprekážal, ale keďže väčšinou nebol vážny, nemal ani väčšiu vážnosť.
Lenže s Kuberom je to zložitejšie, pod povrchom je ďalšia vrstva. V remesle politika totiž preukázal taký úspech, aký sa nedá vysvetliť lacným zabávačstvom. Severočeské Teplice riadil od roku 1994, senátorom bol nepretržite od roku 2000, pričom v ľavicovom kraji až ostentatívne hlásal pravicovú politiku. Už v 90. rokoch predal takmer všetky bytové domy a sprivatizoval mestské spoločnosti vrátane MHD.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.