tak ako som mala v detstve v knihách obľúbené strany a najmilšiu rozprávku, ostalo mi to aj v dospelosti. Takú stranu mám aj v mojom zelenom zošite. Prekvapivo nie je o žiadnej veľkej udalosti, ani o prezidentoch, športových osobnostiach, celebritách, ktoré som popri práci v prezidentskom úrade zažila. Dokonca nie je ani o prvom rande s manželom, ktorý bude trochu žiarliť, keď zistí, že je za tým iný chlap. Tá obľúbená strana je o mužovi menom Anton Tomík.
„Zima, radiácia, neľudské zaobchádzanie, teror zo strany dozorcov a denná hrozba smrti.“
Pán Tomík je bývalý politický väzeň, posledný žijúci účastník úteku väzňov z Jáchymova. Stretla som ho v roku 2016, keď ho na stretnutie pozval vtedajší prezident Kiska. Už cestou po schodoch za prezidentom mi začal rozprávať o úteku z väzenia a ukazovať na pravý bok, kde si vyhrnul košeľu a vysvetľoval:
„Tu, tu ma postrelili, keď nás doháňali, vidíte?“
„Vidím, vidím pán Tomík.“ Na to sa spokojne usmial.
„No a teraz mi tú košeľu zakasajte, slečna, veď idem za prezidentom,“ nakázal mi, a úsmev sa mu rozšíril ešte o dva centimetre napravo aj naľavo, kým to dopovedal. Bol to nezbedník, to bolo poznať. Len s takou povahou sa dajú prežiť všetky krivdy, ktoré si na neho život prichystal.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.