a tu to bolo zrazu úplne iné. V detailných záberoch som videl magnetky na chladničkách a hrnčeky vo vitrínkach. Záclony svätokrádežne viali, lebo ten panelák mal už zbúranú celú bočnú stenu a poschodie za poschodím neúprosne odkrývalo súkromie obyvateľov tej nešťastnej prešovskej bytovky.
Ako keď včelár odreže viečka na pláste, tak z tých záberov vytekal vzácny med nežných rozhovorov, dotykov, modlitieb a bozkov pred i po jedle. Uvedomil som si, ako ten bager demoluje v nižších poschodiach prakticky nedotknutú intimitu ľudí, ktorí tam roky žili.
Ako technik veľmi dobre viem, že riziko pri vysťahovaní tých bytov cez okná by bolo neúnosné. Nábytok je, koniec koncov, nahraditeľný. Ale v tých domovoch bolo ešte niečo, čo sa nahradiť nedá. Ošúchané snubné prstene. Album čiernobielych fotografií z mladosti. DVD z dcérinej svadby. Listy z vojny posielané milej. Drobnosti z dovoleniek. Fotky prarodičov v ráme na stene. Šperky, ale aj ťažko našetrené peniaze.
„Zažltnuté fotky obsahujú živiny, ktoré dávajú silu prežiť ťažké chvíle.“
Viem, že riziko poslať do narušenej bytovky profesionálneho člena horskej záchrannej služby alebo hasiča kvôli spomienkam na minulosť je neúmerné. Ale verím, že by sa našiel aj medzi nimi dobrovoľník, ktorý by šiel s presvedčením, že tým evakuovaným zachránili iba časť života, keď ich odtiaľ odvážne dostali. Kúsok z nich tam naďalej zostal v poličkách či zásuvkách, kam si odkladáme odstrihnuté prvé kučierky dnes už dospelých dcér.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.