chceme im povedať, že o budúcnosti našej krajiny môžeme rozhodnúť práve tu a teraz 29. februára. Ak som niečo po prvom týždni pochopil, tak to, že ľudia si to veľmi dobre uvedomujú aj bez nás. Na vidieku nie sú ľudia viac frustrovaní alebo jednoduchší i keď tam cítiť väčšiu chudobu a menej príležitostí ako v mestách. Ľudia sú tam presne tak isto frustrovaní ako v Košiciach či Bratislave, jediný rozdiel je, že si ich nikto nepríde vypočuť. Aj preto je lepšie počúvať ako rozprávať. Je toho veľa, čo sa môžeme naučiť a niečo málo som sa za ten týždeň naučil aj ja.
Sedeli sme v triede s prvákmi z rómskej osady v Muránskej Dlhej Lúke a na bavili sme sa o budúcnosti, o tom, čím by chlapci a dievčatá chceli byť, keď budú dospelí. „Chcem byť zodpovedný chlap,” povedal malý chlapček z prvej lavice a my všetci sme na chvíľku ostali v nemom, pokornom tichu.
V obci Štítnik sme šli do miestneho pohostinstva na pivko a kus reči. Výčapník odetý do oranžovej reflexnej kombinézy práve rúbal drevo a zatváral, ale jedno nám ešte načapuje. Keď sa rozrozprával o politike tak som si uvedomil, že má lepší prehľad než polovica mojich priateľov. Bez sociálnych médií, predplatného nejakého denníka či kaviarne plnej intelektuálov.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.