skutočnosť, že samit o sedemročnom rozpočtovom výhľade, ktorý časovo padol do vrcholiacej slovenskej kampane, sa rozišiel bez dohody, sa očakávala. Z histórie EÚ vieme, že na rozdelenie približne jedného percenta HDP celej Únie, čo je cca bilión eur, jedno stretnutie lídrov nikdy nestačilo. A to aj keď prípravné konzultácie bežali rok vopred. I vtedy – a áno, aj za účasti Britov, ktorí teraz prvýkrát chýbali – sa však účastníci rozchádzali s úsmevmi a s ubezpečeniami o najlepšej vôli nájsť spoločné prieniky. Čo iste malo aj svoje marketingové súvislosti, ale dekórum či étos, že Európa sa vždy dohodne a diplomaticky všetko vyrieši, sa až úzkostlivo udržiavali.
Terajšia zmena je práve v hodení všetkej optimistickej gestikulácie – takej príznačnej pre všetky predošlé samity – za hlavu. Po poslednom kompromisnom pokuse „prezidenta“ Michela (nástupca Tuska), ktorý napríklad V4 neuznala za hodný ani poriadne naštudovať, sa účastníci rozišli bez náznaku viery v úspešné pokračovanie. Dokonca to urobili až manifestačne a v natoľko priepastnom nesúzvuku, že neostala vôľa ani na spoločné komuniké, že v budúcnosti – ako vždy doteraz – sa dohodnú.
Predbiehať sa veštbami o možnej historickej nedohode na základe takto skazenej predohry sa iste nedá. Je to však jednoznačné znamenie, že situácia sa nedá pomeriavať schémami a precedentmi z minulosti. Rozdiel spočíva vo vyhranení sa dvoch skupín štátov, ktoré priam vyžarujú odhodlanie ísť za svojou „pravdou“ až na ostrie britvy – a to tu doteraz nebolo. Nemenej podstatná je upadajúca autorita Merkelovej, ktorá už nesymbolizuje, ako to bývalo, istotu „vysedenia“ dohody, ktorá sa síce nebude páčiť nikomu, ale konflikt bude zažehnaný.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.