domček babičky, kde sme ako deti prázdninovali, sa nám zdá po rokoch malý. Lebo sme si ho zapamätali očami dieťaťa. Nečakane narazíme v prítmí chodby hlavou do zárubne. Na pochopenie stačí jediný pohľad na pásik dverí schovaný pri pántoch: kdesi v úrovni pása je tam čiarka s rokom 1978 a vyblednutým Andr. A skratky mien sesterníc a bratrancov tak nahusto, že babička musela využiť všetky farebné ceruzky ktoréhosi z peračníkov, čo na pôjde zostal po niektorom z jej detí.
Asi tak došlo k tomu omylu, že takmer celý náš skautský zbor z vtedajšej mojej važeckej fary sa vybral pešo na Kriváň. Zdalo sa mi to blízko, ani na mape to nevyzeralo zle. Lenže tá trasa má prevýšenie takmer 1 700 metrov a o kilometroch jej dĺžky radšej ani nehovorím. Úbohé deti cestou späť už za tmy ledva vliekli nožičky. A kúsok pred dedinou v hustom blate strácali topánky a bolo im to jedno. Dali sme to, ale za toto ma očistec isto neminie.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.