Komentár Petra Schutza: Vláda do éry koronavírusu

nová realita Slovenska a sveta bola pákou v tom zmysle, že naťahovanie sporov o posty a mená by nieslo všetky atribúty „starej politiky“, čo by bol čierny bod  pred vlastnými voličmi. A k plejáde ťažkotonážnych argumentov, prečo čo najskôr vystriedať garnitúru Smer-SNS-Híd, sa pripojil ešte aj koronavírus.

Aj keď sa výsledok čo do rozloženia moci pripisuje negociačnej obratnosti Matoviča, ktorý až na dreň využil „upper hand“ získaný voľbami, platí skôr to, že dve slabšie, no „programovejšie“ strany, teda SaS a Za ľudí, až hriešne prepásli svoje možnosti.  Korona relativizuje veľa vecí, ale najvýraznejší rys vlády – ktorý (tradične) znovu ušiel aj politologickej obci – je mocenská nadprezentácia OĽaNO. S predsedom vlády, financiami, vnútrom či obranou, plus ešte nominačným právom premiéra na riaditeľa SIS, sa Matovič ujal jednoosobovej kontroly nad štátom (z čoho zásadne neuberie ani rozloženie parlamentných výborov). 

Samozrejme, že OĽaNO čo do svojich koreňov a štruktúry vplyvov v pozadí nie je žiadny Smer, všeobecne sa však dá postulovať, že takáto koncentrácia moci býva zvykom iba u strán tvoriacich jednofarebné vlády. A ak predsa v koalícii, tak nie s partnermi, ale sparingpartnermi, čím bol Fico I (Smer-SNS-HZDS). Vzhľadom na podstatu strán Mečiara a Slotu sa však vtedy systém „Smer berie všetko” vnímal skôr ako dobro a samozrejmosť. Dnes je to naopak.

Taktický pakt Sulík-Remišová, ktorý mohol moc distribuovať aj zásadne inak a prijateľnejšie, nevznikol mimo tlaku koronavírusu zrejme aj preto, že predseda SaS, ktorý nesmierne nadhodnocuje význam migračného problému, sa cíti mentálne bližšie ku Kollárovi (i Matovičovi), než k strane Za ľudí. Nedá sa to pritom dnes zďaleka povedať o celej SaS, takže práve to, že lídri rokovali často sami, pripravil Sulíka, paradoxne, o financie, kam Matovič nerozumne nasadil svojho človeka. Neprekáža ani tak osoba Hegera, skôr možná motivácia premiéra, že „ty Rišo, by si strážil štátnu kasu“ (čo je podľa Sulíka citát).