vyhlásenie len o čosi rýchlejšej Komisie, že nesmieme naletieť „čínskej politike veľkorysosti“, pripomína v súvislosti s koronakrízou hneď aj povahu európskeho zlyhania. Tým, samozrejme, je, že namiesto reakcie solidarity a koordinácie v oblastiach, kde to bolo možné – s najpostihnutejším Talianskom – sa ten istý EP ešte pred dvoma týždňami celý deň venoval Istanbulskej zmluve a maďarskej kauze.
Pričom rozhodnutie Komisie o zatvorení Schengenu prišlo bizarne až po tom, čo členské štáty pozatvárali jednu po druhej všetky vnútorné hranice. Kritika na adresu Bruselu, že trestuhodne ignoroval vpád koronavírusu do Európy, a následne aj princípy spolupatričnosti, keď taliansku žiadosť o aktiváciu krízového mechanizmu nevypočul nikto, sedí aj s dôvetkom, že verbálne cvičenia o európskej solidarite odokryli svoje balastné vnútro až na dreň. A obrana, že bez kompetencií v oblasti zdravotníctva toho Únia veľa narobiť nemohla, je úplne nedostatočná, keďže rovnako ako medicínska výzva je korona aj výzva bezpečnostno-strategická.
Epidémia, hoc ešte pred zenitom, nesie v najďalekonosnejších scenároch aj ohrozenie existencie EÚ. Zabarikádovanie Schengenu, ktorého budúcnosť – pri pohľade na tridsaťkilometrové kolóny kamiónov – položil pod otáznik Macron, má potenciál byť prológom k veľkému tresku. Skutočnosť, že koronakrízu riešia členské štáty na desať spôsobov, totiž skrýva hrozbu uzavretých hraníc na veľmi dlhý čas. Keďže napríklad pandemickú situáciu na Slovensku môže také Rakúsko pokladať roky za nebezpečnú. Najlepší segment európskej integrácie – voľný obchod – tiež stráca s utesnenými hranicami fantáziu i značnú časť profitu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.