konkrétne z toho, že potreboval desať dní na pochopenie základnej dilemy protipandemickej vojny štátu, teda, že vlády musia voliť medzi čo najväčším zadržovaním vírusu, čoho dôsledkom sú ťažké ekonomické straty, alebo – a to je jediná reálna alternatíva – sa budú musieť zmieriť s istým počtom ľudských obetí padlých na oltár hospodárskej záchrany.
Nechápavý bol preto, že nápad „blackoutu“, teda vypnutia krajiny, s ktorým prišiel Matovič len o tri dni neskôr, je v čelnom protipohybe s predchádzajúcim „liberalizačným“ opatrením. Predpokladá napríklad nereálne „hermetické uzavretie krajiny“, zastavenie ďalších výrob a podnikov okrem tých „úplne nevyhnutných“, vojenský režim zásobovania a podobne. Čiže predpokladá presný opak uvoľnenia režimu a zmrazenie spoločenskej mobility, ktoré Matovič vyjadril aj číselne – z terajších 70 na 90 percent.
Bolo by asi nespravodlivé vyhlasovať, že Matovič má z celej koronakrízy „v hlave hokej“. Na siahodlhých brífingoch – ktoré, inak, začínajú byť utrpením –hovorí dlhé minúty aj k veci. Ten „blackout“ je však moment, ktorý značne podrýva jeho základnú kompetenciu vykonávať úrad. Z desiatich parciálnych dôvodov, medzi ktorými vyniká napríklad konečná predstava „Slovenska ako ostrovčeka zdravia v Európe“, je celá vízia čistý nezmysel, postavený na množstve chybných úsudkov. A okrem iného svedčí aj o tom, že hoci sa premiér neustále zaklína pozadím odborníkov, s ktorými permanentne rokuje a konzultuje, na paľbu od buka a naslepo si nepýta požehnanie od nikoho.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.