v strede pán riaditeľ, naspodku chlapci v jánošíkovských opaskoch, aby nedostali pruh od tej driny, a potom rôzne banícke profesie. Ale v rohu stojí chlap ako hora, ktorý sa do tej scenérie akosi nehodí. Má zásteru a v ruke kladivo. Jeho tvár nevyžaruje temno vlhkých chodieb, ale odráža sa v nej tanec plameňov. Kováč. Asi v tej štôlni ani nikdy nebol, ani by sa možno neprepchal cez jej portál, ale každý deň kul, ostril a kalil špičky želiezok, po ktorých kladivkami búchali baníci a razili banské priestory. Denne vyrazili rádovo centimetre chodby. Fascinuje ma to. Tí ľudia žili v priemere omnoho kratšie ako my. Práca na poli bola aká-taká istota, ale kutanie pod zemou bolo riziko. Nerastná žila sa mohla skončiť. Už nedokázala uživiť tých, čo tam mesiace lopotili. Celá drina nazmar. Závaly, výbuchy, otravy, pracovné úrazy. Ale železo a iné kovy tvorili chrbtovú kosť rozvoja civilizácie nad zemou. Nebolo to len o živobytí, bolo to aj o obetavosti pre civilizáciu. Obdivujem ich trpezlivosť a schopnosť vydržať monotónny život na hranici fyzickej a duševnej vyčerpanosti.
Teraz sme sa do toho pohrúžili všetci. Budúcnosť plynie po centimetroch. Pre mnohých má týždeň čudných sedem nedelí a pre iných sedem nekonečne dlhých piatkov. Nepoznané obavy z možnosti náhle zomrieť. Lásku a blízkosť k iným prejavujeme tým, že sa im oblúkom vyhýbame. Muži a ženy nemocníc vo svojich skafandroch po centimetroch dolujú žilku života v pochmúrnych chodbách poľných nemocníc a vojenské autá ako hlušinu vyvážajú po stovkách prázdne schránky ľudských bytostí za múry miest. A niet ani tých permoníkov, čo by pomohli.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.