v auguste a v septembri osudového roku 1914 napísal Krvavé sonety, 34 výkrikov do tupej, vojnovým dymom začadenej prítomnosti a zároveň 34 výkričníkov pre budúcnosť. Pre tú budúcnosť, ktorá je teraz našou prítomnosťou.
V kontexte vypuknutia prvej svetovej vojny sa v úvode 10. sonetu básnik spytuje: „Nuž, človeče, tys’ pánom prírody? Ty že máš právo rozhodovať nad ňou?“ A nato s hlavou v dlaniach, v geste vyjadrujúcom zúfalstvo i zlosť vykríkne: „Prv seba opanuj, skroť kázňou vážnou! Kto pán je nad sebou, ten vývodí, i hrdina je pravej slobody, bo s každým zdieľny na nej mierou riadnou...“ A čo ak nie? Čo ak sa človek a Človečenstvo neopanujú? Čo potom? „Inak je otrok len, čo rukou kradnou tak seba, ako iných oškodí.“
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.