zmiešané emócie mixuje už programové vyhlásenie vlády. Dôveryhodnosť v protikorupčnom jadre dokumentu, kde si štyri strany dobre porozumeli, nabúral sám život skôr, než prišlo k hlasovaniu. Naprotiveň čiernemu na bielom, že do Súdnej rady nenominujú aktívneho sudcu, Kollár tam posadil sudkyňu, čím položil pod otáznik nielen časť programu o spravodlivosti, ale ktorúkoľvek inú. Lebo kým bude mať v Matovičovi tichého svedka bez odporu (ktorého nevyrušilo ani to, že „jeho“ straník Marosz nevydržal ani štyri dni s ministrom zo Sme rodiny v rezorte dopravy), dovtedy je celkom otázny vzťah Kollára k programu vlády.
Paradoxne, plusom programového vyhlásenia – čoby kompilátu programov štyroch strán, ktoré si vzájomne prefiltrovali len veľmi protirečiace nápady – je záľaha predsavzatí typu „zvážiť“. V tom je totiž veľká úspornosť konkrétnych záväzkov. Bližšia špecifikácia a snaha o hlbšie prieniky nad rámce ideového zámeru by totiž buď znemožnili konsenzus, alebo by si vypýtali omnoho viac času a práce, než koľko bolo možné venovať textu v opare koronavíru.
Mínusom, ktorý netreba brať tragicky práve so zreteľom na mimoriadnu situáciu, je potom ignorovanie pandemickej reality, ktorú dokument sem-tam spomenie, ale vôbec neberie na vedomie ako dominantný faktor so zásadným vplyvom na budúcnosť pre všetky kapitoly.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.