človek sa vonkajšej nevyhnutnosti síce prispôsobí, no nezmení sa. Naozaj sa mení iba ten, kto sa mení zvnútra. Ježiš o tom rozprával podobenstvo. Istému boháčovi prinieslo pole hojnú úrodu. Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie. Uvažoval. Poviem si: Duša, máš veľa majetku na mnoho rokov. Odpočívaj, jedz pi a veseľ sa. Ježiš ho nazve bláznom. Neprehnal to? Jeho úvaha je rozumná, kde by v nej mohla byť chyba?
Pomýlil sa v jednotnom čísle. V jeho úvahe nevystupuje nikto, iba on sám. A čo jeho robotníci? A čo fyzicky či mentálne znevýhodnení, tí ktorí sú odkázaní na pomoc zdravých a úspešných? Mýlil sa. Neexistuje budúcnosť, v ktorej by tu bol len sám pre seba.
Pomýlil sa v predstave šťastia: Zabezpečiť sa, naplniť dni pôžitkom. Muž nevie nič o prázdnote človeka, ktorý, hoci má všetko, sám nie je na nič. Nevie o biede zbytočnej existencie; tej žiadna pochúťka nie je dostatočne lahodná. Človek nemôže byť v súlade so sebou bez vedomia, že jeho existencia je pre niekoho potrebná.
„Človek je bohatý v Bohu, ak sám seba prijíma ako dar a ako dar sa ďalej dáva. Iba takí ľudia premieňajú svet.“
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.