a na trabante jazdím z toho istého dôvodu. Pre ľudí z komunity aj pre tých, ktorých priťahuje… keď len tak zrána v pracovný deň vrndžíte po meste a celá ulica je v dymovej clone, no ľudia sa prudko usmievajú, škôlkari cupitajúci v sprievode za pani učiteľkou zastanú a kývajú, okoloidúce autá blikajú a trúbia (prvé mesiace som stále čekovala, či mi idú svetlá a či niekde naokolo nie sú policajti), svet sa teší.
Ranné mesto plné uponáhľaných vystresovaných ľudí zrazu zastane, ľudia sa zaplnia spomienkovým optimizmom a pozitívne sa pozastavia. Keď sa trabant pokazí (čo je isté ako smrť) a maturujem tam so zloženou prednou maskou na krajnici so šraubovákom v ruke, zastane hneď prvé auto na pomoc. A aj druhé: pozrieť sa, či netreba priložiť ruku k dielu. Keď dostanem papuču za parkovanie a v mieri vysvetlím, že som na danom mieste skutočne zastala preto, lebo sa práve pokazil, policajti ma bez pokuty nielenže nechajú ísť, ale ešte ma aj roztlačia… trabant zbližuje ľudí.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.