počas karantény som sa zapojila do projektu rehoľných sestier na celom Slovensku. Išlo o aktivitu, počas ktorej mali sestry takzvanú službu ucha. To znamená, že od 8.00 do 18.00 mohli ľudia z celej krajiny volať na jedno číslo. Sestra, ktorá mala akurát službu, zdvihla telefón a reagovala na daného človeka. Keď takto prvýkrát zazvonil telefón mne, mala som strach. Veď neviem, čo ten človek bude odo mňa chcieť. Bude sa potrebovať vyrozprávať, bude chcieť modlitbu, bude negatívne alebo pozitívne naladený? Postupne, ako išli dni a moja denná hodinová služba sa stala samozrejmosťou každodenného karanténového života, ako telefonáty pribúdali, strach zo mňa opadal. Najskôr nám zvykli volať častejšie starší ľudia, neskôr pribudli aj mladší, ktorí sa cítili odrazu opustení, ako keby zostali bez zmyslu existencie.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.