najmä však obdivujú farebné bodky stovky metrov nad hlavami. Hovoria, aké to musí byť krásne, ako by sa hneď pripli k padáku a vznášali sa sťa vločky pod mrakmi. Ako závidia tým hore. A ja ako pilot padáka počujem v mojej prilbe z vysielačky príkre slová o turbulenciách od letiacich priateľov.
Vidím, ako brutálny stúpavý prúd v južnom kotle zdrapil padák a unáša ho rýchlosťou 9 m/s pod základňu už teraz podozrivo veľkého kumulu, čo sa chystá zmeniť možno na búrkový mrak... (Fascinujúce, v takom stúpavom prúde je človek o desať minút na úrovni Gerlachovského štítu!) Pilot hrubou silou nervózne koriguje pokusy padáka prejsť do niektorého z neletových režimov, čo sa zvyčajne končia pádom na zem či v lepšom prípade použitím záchranného padáka.
Tí na „štartovačke“ mlčia, bojujú so strachom a zvažujú, či pri takom silnom vetre a teplotnom gradiente, turbulenciách a hroziacom vývoji mrakov to radšej nezabaliť. Opálené tváre sú nezvyklo bledé, na latríne vedľa štartoviska v kuse vŕzgajú dvierka.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.