už to nie sú vaši žiaci, študenti, ale obyčajní ľudia, ktorí majú svoje starosti, radosti, príbuzných. Lenže tento rok to také nebude.
Zvykla som si pri dištančnom vzdelávaní a pri vyhodnocovaní prác napísať e-mail. Kratučký, jednu-dve vety. Ďakujem za vašu prácu. Som vďačná, že ste si našli čas na vypracovanie tejto úlohy. (Je to čudné, ale študentom nad pätnásť vykám. Aj ja si musím uvedomiť, že to nie sú malé deti, ale už takmer dospelé bytosti.) Niektorí študenti sa ozvú, pošlú smajlíka, srdiečko, jednoduché ďakujem. A potom vám napíšu e-mail. Taký, ako keď ste na tom výlete... „Drahá pani profesorka, ďakujem, že mi po každej úlohe napíšete, že si ceníte moju prácu. Akoby ste si len jediná všimli, že to stojí čas, energiu, že je to aj pre nás ťažké. Ďakujem vám, že chápete. Mám doma mladších súrodencov, rodičia sú v práci. Denne varím, periem, učím sa s nimi a potom robím svoje úlohy. Občas plačem, lebo nestíham svoje zadania. Prepáčte, ak čosi nepošlem.“
Alebo ich upozorníte v komunikácii na nejaké výročie. V polovičke apríla bolo výročie barbarskej noci. Tak som poslala pre zaujímavosť jedno video o tejto udalosti. Prichádzali mi nádherné svedectvá, príbehy rodín. Písalo mi dievča, ako malo prastarého otca gréckokatolíckeho kňaza, ako sa rodičia nedostali na vysokú školu. Písal mi chlapec, ktorému teta v rodine rozprávala, ako skrývali rehoľníkov. Alebo jedna druháčka mi pošle fotku, kde sa mi chce pochváliť, ako sa o danom videu v rodine rozprávali, a na základe toho sa rozhodla prečítať knihu od kardinála Korca Od barbarskej noci... všetky tri diely. A potom mi ešte napíše o čítaní tej knihy. A potom plačem pri PC ja. Lebo učím, ale chýba mi skutočná spätná väzba. Ešte aj to, ako sa ofučia, že sa im nechce, aj tie prevrátenia očí, aj to vymýšľanie, prečo sa to nedá.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.