prvé dni som dostala zhruba päťdesiat kilogramov rôznych zvyškov zo sviečok. Je to poriadna kopa vosku. Čo s ňou? Tak som si objednala formičky a začala som odlievať nové sviečky. Bol to povznášajúci pocit, keď zo starého vznikalo nové. Z neexistujúceho niečo existujúce. Začali sa rodiť srdiečka na jednu svadbu, ale aj hviezdičky a stromčeky na adventné vence, a ešte štýlové sviečky na podporu hospicu. Bavilo ma vymýšľať a miešať farby. Skúšať niečo nové, s čím som dosiaľ nemala skúsenosť.
Potom prišlo zase iné obdobie, keď som potrebovala robiť s priadzou, a tak som sa opäť vrátila k háčkovaniu. Nákupné tašky, hračky, odličovacie tampóny. Všetko vecičky určené na podporu hospicu. Lebo bolo treba podporiť dielo, na ktorom záleží. Nepozerať na svoj čas, na „svoj“ oddych, ale myslieť na druhých a robiť pre nich to, čo viem práve ja.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.