v prvom momente som sa pohoršila, prečo nesedí zodpovedne doma, no len čo som ho nasledovala za najbližší roh, poriadne som sa zahanbila. Skláňal sa k staršej panej, trasúcej sa od zimy, obkolesenej plnými taškami, v ktorých niesla celý svoj život. Stretli sa nám pohľady a ticho som mu vyslovila snáď najúprimnejšie ďakujem posledných mesiacov. Za nás všetkých, ktorí sme na ľudí v uliciach v čase pandémie úplne zabudli.

 Píšem vám o marci na konci augusta, lebo tento týždeň som ho stretla znovu. V práci sme mali stretnutie so zástupcami mimovládneho sektora, kde prišiel za svoju neziskovku. Keď prehovoril, vyberal nuansy životných príbehov, ktoré prepadajú sitom štátnej aj samosprávnej pomoci. A v rozprave o osudoch, na ktoré sme sa už my ostatní stali imúnnymi, nebol zďaleka sám.