s jedným vzácnym človekom sme sa vybrali na „prechádzku” do hôr, hoci sa ostatní z vrcholu akurát vracali naspäť. Keďže sme s tmou rátali vopred, boli sme vybavení čelovkami.

 Vďaka tomu, že sme niečo urobili inak, ako by sa očakávalo, sme zažili nádherný západ slnka cestou hore, nádherný výhľad na rozsvietené mesto z vrchu Karpát a dokonca sa nám „z neba” prihovoril paraglajdista, ktorý si tam len tak poletoval a krúžil nad nami. Cestou naspäť sme sa modlili a bolo to také krásne, že sa mi od radosti chcelo modliť nie potichu, ale nahlas z plného hrdla – aby sa to ozývalo medzi skalami a horami.