minulý týždeň písal Peter Zajac o slovenských kauzách, pri ktorých sme na rozsudky zabudli a nič sa neodčinilo. Celý týždeň myslím na túto kunderovskú vetu v kontexte rozsudku vraždy Jána a Martiny. Nemôžeme dopustiť, aby táto kauza dopadla rovnako. Nemôžeme. Bodka. No zabudnuté rozsudky, staršie ako tie po rozdelení Československa, mi pripomenuli dve dievčatká na Rybnom námestí. 

Obzerajúc si pamätné vence, ukazovali hore k židovskej hviezde na Pamätníku obetiam holokaustu a zahŕňali otca prúdom otázok.Ten pamätník je plný zabudnutých rozsudkov. Práve tie boli ukryté v jednoduchých otázkach dievčat. Desiatky tisíc rozsudkov smrti, pod ktoré sa podpísal slovenský štát, sa strácajú v pamäti našej spoločnosti ako stopy v letmom snehu Pavla Vilikovského.