v kontexte s istou psychózou celej Európy, a extra zvlášť v čase kalamitného rozvoja českej korony, sa verdiktu o Česku ako rizikovej krajine (s oknami pre výnimky) dá rozumieť. 

Určite viac ako politickým sľubom o nezatváraní hraníc, ktoré síce spríjemňovali leto, ale najneskôr od otvorenia škôl ich kompromitujú rôzne miery habkania, chaotickosti, a teda nepripravenosti jednotlivých štátov na druhú vlnu. 

Výnimkou nie je ani Slovensko s inak stále dobrými číslami. No hoci sa u nás tiež zaspalo, pod najbúrlivejšou kritikou v regióne sa ocitla Babišova vláda. Okrem iného išlo o fiasko  „chytrej karantény“, personálne a štrukturálne zmeny v manažovaní epidémie a tiež benevolentné „rozpúšťanie“ opatrení z prvej vlny, ktoré zrejme bude v korelácii s divokým rastom počtu nakazených (v pondelok  prvýkrát nad 2 000 „pozitívnych“, vo štvrtok už nad 3 000).

Slovenská stagnácia na úrovni 100 až 200 nakazených denne, pričom okrem Poľska čísla stúpajú všade, má zrejme „multižánrové“ príčiny, ktoré sú stále aj záhadou, ale dodáva to silný argument pre prísny manažment krízy vrátane hraníc.