raz sa mi pri rannom cestovaní stalo, že sa ku mne obrátilo dievčatko s vrecúškom cukríkov a ponúklo ma. Pýtala som sa jej na dôvod. Mala akurát meniny. Priznám sa, zobrala som si. Okamžite som však začala hľadať v mojom školskom vaku nejaký darček. Niečo tam musí byť! Niečo, čo poteší malú slečnu. Našla som ozdobné vrecúško s postavičkou. Dala som ho do vaku presne s týmto úmyslom. Keď bude mať niekto nejaký sviatok a ja to nemám poznačené, aby som to mala po ruke. Zvyk. Ani neviem, kedy som sa to naučila, kedy som to začala robiť. Len tak si hodiť niečo do školskej tašky pre prípad, ako bol tento.
Kresťanstvo tomu hovorí čnosť. Robiť niečo, čo už ani nepovažujeme za dobrý skutok, ale zdá sa to ako samozrejmosť. A pritom môže ísť naozaj o maličkosť. Denne v kancelárii umyť šálky po káve, iba v dnešný deň si dať prst pred ústa a zbytočne neprehovoriť, pozdraviť sa, pridržať dvere prichádzajúcim či odchádzajúcim, mať k dispozícii ešte jedno pero – pre niekoho, komu práve dopísalo. Maličkosti, ktoré formujú okolie. Lebo hrdinami chceme byť všetci. Len akosi zabúdame na detaily, ktoré tvoria každodenný život.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.