práve v takom rozpoložení som sa ocitol minulý týždeň. V rannej meditácii na petržalskom balkóne som si, ako toľkokrát predtým, uvedomoval moju prepojenosť so všetkými ľuďmi tvoriacimi tkanivo prostredia, v ktorom mi bolo dané žiť svoj život. Potom som si so šálkou kávy sadol k internetu, a ponoril sa do oblaku toho únavného nesúladu, ktorý pri druhej vlne korony zaplavil mentálny svet Slovenska. 

Na jednej strane srdcervúce statusy premiéra, ktorými ľudí skôr urážal než získaval. Na druhej strane výsmech. Koľko múdrych sa zrazu vynorilo z každej strany, a každý s pozoruhodnou jasnozrivosťou vedel, ako ten Matovičov megalomanský pokus so Slovenskom dopadne. Vypol som internet, unavený z toľkých zbytočných emócií. Vo vládnych centrálach sa už nezadržateľne pripravuje tá, podľa mnohých taká nerozumná udalosť. Ten pohyb už nik nezastaví.