ako však hovorí klasik socialistického realizmu Milan Lajčiak, „je jeden svet, a predsa dva sú svety“. Na tom istom námestí sme zažili klony ľudí s vypúlenými očami a rozďavenými ústami, esenesákov z marca 1990, nacionalistov, inzultujúcich Václava Havla, zúrivcov, na ktorých ukazoval Miro Kusý prstom a kričal: „To sú moji eštebáci“. Sú to klony mečiarovcov, tlčúcich nás rovno do slúch, inzultujúcich Františka Mikloška pred jeho domom.
Sú to klony kotlebovcov pred Grasalkovičovým palácom velebiaci 14. marca Jozefa Tisa, proti ktorým sme každý rok protestovali, pričom policajti nechránili nás, ale ich. A sú to rozdrapené tváre a zaťaté päste tých, čo si pred niekoľkými týždňami pred Úradom vlády skúšali svoje rasistické, nacistické a protirúškové protesty na 17. novembra.Nie som vyznávačom slobody ako anarchie. Jej rozsievači nerešpektujú základný rozdiel medzi tými, čo slobodu bránia a tými, čo ju chcú za každú cenu zlikvidovať.