prečítal som si kdesi o dopravnom lietadle, ktoré tam havarovalo v januári 1956, a hneď bol v tomto dušičkovom čase dôvod vyraziť. Vrch, na ktorom vtedy vyhaslo osemnásť ľudských životov, patrí medzi tie vyššie v tomto pohorí. Aj to zavážilo. Môj výletmi zanedbávaný pes si tú cestu užíval, ako keby teraz náh­le deviatakom povolili lyžiarsky výcvik. 

Vyšli sme nad inverznú hmlu. Viem, že to je trochu nefér voči obyvateľom dolín a rovín, no my tu v horách máme krásne jesene. Stačí nabrať pár sto metrov nadmorskej výšky a hmla redne, objavuje sa čoraz viac modrého a zrazu vás vyplaví na breh bieleho mora, z ktorého trčia ostrovy okolitých vrchov a hrebeňov. Neodhadol som to s časom a vedel som, že ma zastihne pri zostupe tma, ak ten pamätník skoro nenájdem. 

 Pár dní predtým som si to bol obzrieť zhora s mojím motorovým padákom, ale nič som nenašiel. Spoľahol som sa na nepresné opisy a naozaj, za chatou postavenou v nádhernom sedielku som našiel starobylú drevenú tabuľku so smerovkou k pamätníku. 150 metrov. Blúdil som rúbaniskom hore-dolu. Slnko zapadalo. Konečne som tú kamennú mohylu zbadal a na nej hrdzavé trosky podvozkovej nohy dopravnej Dakoty.