na začiatku roka 2020 sa voliči rozhodovali medzi Kiskom a Trubanom – a rozhodli sa pre Matoviča. Stačilo, že sa Kiska nepozrel, koho má za plotom a pustil sa do debát s dvoma škuľavými Popradčanmi, ktorých mu ako pascu nastavila mafia. Už od čias Mečiara pritom vedelo celé Slovensko, že ísť na štyri oči s darebákmi je smrteľný jed. Neviem, či je to útecha, ale nevedel to ani Sulík, keď sa u Kočnera nepozrel do kvetináča, ani keď teraz vypočul Gučíka pred voľbou generálneho prokurátora.

Slovensko si vybralo výlet Igora Matoviča do Cannes, kde zazvonil na bránke Počiatkovej vily, ale mohlo si radšej vybrať cestu do Canossy. Vo výsledku je dnes celý štát od ministra vnútra, ministra obrany, šéfa SIS až po generálneho prokurátora bezpečnostne v rukách Matoviča a Kollára. Ešteže sa – zatiaľ – zahraničnopoliticky zakotvuje v západnom civilizačnom okruhu. Keby sa ma po roku niekto opýtal, určite by som ako najlepšieho ministra vybral Ivana Korčoka, lebo sa vrátil k západoeurópskemu Ľudovítovi Štúrovi štyridsiatych rokov, a nie k Štúrovi, snívajúcemu v päťdesiatych rokoch sen o Slovanstve a svete budúcnosti. Mohol by k nemu patriť aj Jaro Naď, keby si nemýlil Mesíka s Mizíkom.