toto je realita slovenských rodín už niekoľko mesiacov. Povedala by som tých privilegovaných z nás, ktorí majú na rýchly internet a možnosti riešiť prácu z domu. Tých, čo ráno nemusia chodiť do fabriky na dvanástky. Nemusia sa báť, že keď si zaplatia Wolt na obed pre deti, nebudú mať jedlo na zvyšok týždňa.

Občas sa pýtam, či sú rodičia a učitelia príliš ticho, keď ich vláda prehliada. Deti sem, deti tam. Otvoríme školy, neotvoríme školy. Akoby to bola brnkačka a nekonečná politická hra. Ale tí rodičia už naozaj nevládzu.

Bohužiaľ to hra nikdy nebola ani pre deti. A aj keď nahlas nestraším moje netere a synovca, vidím na nich, aká je absencia školy nebezpečná. Samozrejme, že stratili rutinu, bez krúžkov po škole zleniveli a mnohým veciam nerozumejú tak do hĺbky, ako by to rozobrali naživo s učiteľom. (V to možno len zbožne dúfam. Bojím sa, že len teraz vidím, ako na tom to vyučovanie je. Najmä keď na minulej hodine prebrali dejiny nášho územia od Veľkej Moravy až po rok 1989 za 20 minút.)