otázka je, či si masívne protesty týždeň čo týždeň, aké boli na programe celé leto a jeseň v Minsku, nechá Putinov režim ľúbiť tak ako „mäkký“ Lukašenko. A teda či nepoužije na ich potlačenie omnoho brutálnejšiu silu – čo už naznačujú stovky zatknutých pred týždňom vrátane najbližších Navaľného spolupracovníkov.

Pripomenúť bieloruskú stopu je však užitočné aj preto, lebo podľa predstáv európskych politikov mal byť Putin akýsi sprostredkovateľ rozhovorov Lukašenka s opozíciou. Putin, ako ten spravodlivý uprostred (sic), mal donútiť diktátora k akýmsi kompromisom. Macron to priamo povedal: „Naše želanie je zapojiť Rusko do dialógu o Bielorusku, aby pomohlo presvedčiť Lukašenka...“ Absurditu tejto predstavy, ktorou Macron i iní len podčiarkli vlastnú bezradnosť, dokonale obnažuje aktuálny dej okolo Navaľného. Ukazuje, že čo do potierania opozície nie je medzi Putinom a Lukašenkom, alebo ak chceme, medzi ruským a bieloruským režimom, žiadny rozdiel. Naopak, je celkom pravdepodobné, že Kremeľ nepripustí, aby demonštrácie nabrali kurz k pravidelnosti.