modrý Peter stihne na kolene mnoho, napríklad priviesť na svet preklad Miltonovho Strateného raja. Potom sa zbalí a letí do Minska. Treba zarobiť peniaze, aby rodina i vydavateľstvo mohli žiť. Peter totiž knihy na svet privádza celkom nezištne. Tak dal uzrieť svetlo sveta i našej knihe Zakázaná výstava. Už pri rozpočte na nej prerobil. Priviezol ju v ešte teplých balíkoch do garáže a odletel. „Bielorusko stráca nádej“, povedal mi. „Už i mojich študentov zatvárajú. Musíte zorganizovať generálny štrajk, inak sa nič nezmení, vravel som im. „Lukašenko neodíde, a Putin v Rusku kráča jeho cestou.“ Na východe od našich hraníc svet potemnel. Nastáva súmrak slobody.

V Bielorusku som nikdy nebol, a predsa v posledných mesiacoch je moja myseľ plná jeho obrazov. Čítam Černobyľskú modlitbu od Svetlany Alexijevič. Prechádzam krajinou pod vražedným reaktorom, kde je otrávené všetko, voda i tráva. Zemou nikoho, osídlenou len tulákmi a utečencami z vojnou rozvrátených krajín. Čítam príbehy. Nechceli byť hrdinami. Sovietska vláda  ich poslala naľahko, iba tak v košeliach, hasiť požiar reaktoru. Vidím ich, ako opuchnutí umierajú v strážených nemocniciach. Čítam príbehy ich mŕtvych detí, chorých žien.