medzitým sa podarilo za jediný rok rozložiť vládnu koalíciu. Táto garnitúra to má v politických génoch už od čias vlády Ivety Radičovej. Boris Kollár je štedrý rozsievač detí, ale nie reforiem. Je kompatibilný s každým a so všetkými. Preto bol taký dôležitý úspech Kiskovej strany. Nestalo sa, hoci na niektorých jej poslancoch ešte aj dnes vidno, že česť nie je pre nich prázdnym slovom. Len si nesmú dať nasadiť Matovičovu psiu hlavu opozície, lebo z tej nikto nezmyje krv a pach skorumpovaných peňazí. Oni sú alternatívou. Nie sú ako Igor Matovič, ktorý sa stihol stať za rok Mečiarovou karikatúrou.  

Táto vláda mala byť a nestala sa vládou zmeny. Celkom sa vytratila reformná energia. Niekto na reformy nemá, iný ani nevie, čo sú reformy. Antikorupčná kosa narazila na kameň covidovej pandémie, a s tou sa ťažko vyrovnávajú aj lepší. Európska únia melie pomaly a Nemecko sa utápa v byrokratickej precíznosti. 

Za minimum zmien, umožňujúcich skutočnú rekonštrukciu vlády, by sme museli pokladať nielen odchod predsedu vlády, ale aj predsedu parlamentu, lebo z plagiátorov sa nemôžu stať reformátori. Musel by odísť aj podpredseda vlády, ktorý legislatívu nevytvára, ale kaličí. A musel by odísť nielen minister zdravotníctva, ale aj minister školstva, ktorý sa v mene reformy pokúša vrátiť vzdelávanie do područia štátu ako za komunistického režimu. Netuší, že „univerzitná sloboda patrí medzi základné znaky, definujúce ústavný systém slobody a demokracie“, ako hovorí autor ponovembrovej reformy vysokoškolského vzdelávania Pavel Holländer. Podľa Renáty Hall z M.E.S.A 10 je to cesta do pekla. A to nehovoríme o základnom a strednom školstve, kde je školský zákon v troskách.