o tom, že múdre reči nikoho nespasia, vie nejeden konvertita. Viera sa ohlasuje slovom, ale slovom, ktoré má nadstavbu. Ohlasuje sa aj službou a prácou. Často sa spomína sv. František, ktorý hovoril spolubratom, aby šli ohlasovať evanjelium a keď to bude potrebné, nech to robia aj slovami. Toto je ťažká vec! To nie je, ako vravieval Anton Srholec „sypanie svätých rečí“. Ale predsa je dôležité aj slovo a kázanie. Musí tam byť niečo, čo veriaci označujú ako vanutie Ducha. Niečo, čo dáva tým slovám ďalší rozmer. Porozprávať by o tom mohli súčasníci sv. Klementa Jána Mária Hofbauera. Na „scénu“ prichádza koncom 18. storočia. 

Jeho rodina mala priezvisko Dvořák, ale po presťahovaní do Nemecka si meno zmenili na Hofbauer. Budúci svätec sa vyučil za pekára. Hľadal svoje miesto. Striedavo vo Viedni i v Ríme. Pre chudobu nemohol vyštudovať teológiu. Každú nedeľu aspoň miništroval v Štefansdome. Náhoda chcela, že po omši sa strhla búrka a on zohnal odvoz dvom Viedenčankám.